Deus Caritas est

Ako prijme encykliku Cirkev a svet? Závisí to od antropológie, od toho ako sa kto pozerá na človeka a na seba. Kto je človek? Prečo miluje? Aké je jeho základné poslanie? Súčasný svet, na rozdiel od Cirkvi vníma lásku ako sebarealizáciu. Vďaka rozvoju techniky, medicíny a kvality života, sme sa vo svete stali mocnými, ba dokonca všemohúcimi. Ako nikdy predtým sa každý cíti bohom vlastného života. Každý na svojom piesočku, ponorený do individualizmu si určuje, čo je pre neho dobré a čo je zlé. Každý človek vie, že utrpenie je pre neho zlom, a preto pred ním uteká, alebo keď ho znáša dobrovoľne, robí tak kvôli nejakej jeho hodnote; pre jeho idol, ktorý v jeho živote zaujal miesto pravého Boha.

Na prvý pohľad sa text encykliky môže javiť ako ťažký a teoretický, ale Benedikt XVI. v nej chcel odpovedať na niekoľko veľmi konkrétnych otázok pre kresťanský život: Otázky znejú:
Je možné skutočne milovať Boha?
Možno túto lásku prikázať?
Nejde v prípade lásky o cit, ktorý alebo máme alebo nemáme?

„Boha môžeme milovať“, odpovedá Svätý Otec „lebo nie je pre nás nedosiahnu­teľný. Vstúpil do nášho života, vychádza nám v ústrety, pôsobí v každom jednotlivo prostredníctvom sviatostí; skrze vieru Cirkvi sa obracia na každého z nás; približuje sa k nám cez stretnutia s ľuďmi, ktorých sa už dotkol, premenil a zapálil a oni vyžarujú jeho svetlo. Klope na bránu nášho srdca rôznym spôsobom a pri rozličných príležitostiach, len aby nás podnietil odpovedať na jeho lásku.

Ďalšie otázky, na ktoré Benedikt XVI. v encyklike chcel odpovedať sú:
Je možné, aby sme milovali nášho blížneho, ktorý je nám cudzí, ba dokonca nesympatický?
Nerobí nám Cirkev svojimi príkazmi a zákazmi trpkým eros, ktorý nás pohýna k druhým a chce vytvoriť s nimi spojenie?
Nemala by Cirkev túto službu ponechať na iné filantropické organizácie, ktoré vznikajú v rôznych formách?
Nebolo by treba skôr sa usilovať o spravodlivý spoločenský poriadok, v ktorom by neexistovala núdza a charita by nebola potrebná?
 

K obsahu encykliky v úvode

Encyklika začína citátom zo Svätého Písma: „Boh je Láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4,16) Tieto slová Prvého Jánovho listu vyjadrujú jadro kresťanskej viery: kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj obraz človeka a jeho životnej cesty. Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí nejaké správne rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale predovšetkým stretnutie sa s Bohom, ktorý ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie. Keď sme uverili v Božiu lásku, tak naša kresťanská viera stojí a buduje sa na ústrednom postavení lásky, ktorá bola vnútorným jadrom viery Izraela.

Dôvod, pre ktorý pápež v encyklike hovorí o láske Boha je skutočnosť, že “v dnešnom svete sa s Božím menom spája neraz pomsta, či dokonca povinnosť nenávi­dieť a konať násilie”.
 

Prvá časť encykliky

Prvá, viac teoretická časť encykliky, zoširoka analyzuje pojem „lásky“ a je obo­ha­tená filozofickými i teologickými úvahami. Zdôrazňuje, že láska k Bohu a láska k blížnemu je jedna a tá istá skutočnosť, pričom prvá predstavuje prameň, bez ktorého sa láska k blížnemu vyčerpá. Každý kresťan sa však stáva prameňom, z ktorého vyvierajú prúdy živej vody. Nemôže ale žiť len z čistého rozdávania. Musí sa napĺňať z pôvodného prameňa, ktorým je Srdce Krista, čo vykrvácalo na kríži. Táto láska predstavuje vrchol lásky Boha k nám.

Už z prvých strán encykliky je jasné, že Svätého Otca trápi ochudobnenie slova láska v dnešnom svete. Bededikt XVI. predstavil jednotu lásky v jej rozličných dimenziách a to vyrovnane a jasne formulo­vanými výrazmi. Bolo by nesprávne stavať proti sebe parciálne pohľady na ňu, ako keby bola iba ľudská, sociálna, alebo teologická. Je potrebne vidieť ju vcelku. Preto v prvej časti encykliky Svätý Otec vysvetľuje pojem lásky vo svetle náboženstiev, potom vo svetle filozofie a nakoniec vo svetle Biblie. Filozofia pomohla očistiť záporné prvky prítomné v náboženstvách, ale nedokáže dať definitívnu odpoveď na túžby ľudskej lásky. Iba vtelené Božie slovo osvecuje tajomstvo človeka a ľudskej lásky.

Pápež si kladie otázku, či sa v konečnom dôsledku spájajú všetky formy lásky a ona je, napriek rôznorodosti svojich prejavov, napokon jediná, alebo používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?

Benedikt XVI. v prvej časti encykliky cituje filozofa Nietzscheho, otca moderné-ho nihilizmu. Tým ale chce dať odpoveď na výzvu súčasnej kultúry. Už vo svojej doktorskej téze Jozef Ratzinger - písal o svätom Augustínovi - konštatuje, že kresťan-ská viera v prvých storočiach nenadväzovala na predchádzajúce náboženstvá, ale na filozofiu, ktorá je považovaná za víťazstvo rozumu nad poverou. Viera však filozofiu prevyšuje.
 

Eros a Agapé: odlišnosť a pokračovanie v kresťanskej vízii

Rozdielnosť a jednotu slov Eros a agapé Benedikt XVI. vysvetľuje takto:

„Láske medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho, dalo antické Grécko názov eros. Grécky preklad Starého zákona použil slovo eros len dvakrát, kým Nový zákon ho nepoužíva ani raz. Z troch gréckych slov označujúcich lásku — eros, philia (priateľská láska) a agapé – uprednostňuje NZ posledné. Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky. (čl. 3)

Gréci videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou“, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Eros sa oslavoval ako božská moc, ako spoločenstvo s božským. (čl. 4)

Starý zákon neodmietol eros ako taký. Bol len proti jeho falošnému zbožšťo­vaniu. Neovládaný eros nie je výstupom k božskému, ale pádom, degradáciou človeka a preto potrebuje očistenie.

Benedikt XVI. tu zdôrazňuje aj potrebu primátu modlitby a kontemplácie v skut-koch milosrdnej lásky kresťanov. Kresťan, ktorý sa modlí, si nemyslí, že tým zmení Božie plány alebo napraví, čo Boh predvídal. Skôr vyhľadáva Boha a prosí ho, aby mocou svojho Ducha bol prítomný v ňom a v jeho činnosti. Dôverný vzťah s osobným Bohom a odovzdanosť do jeho vôle zamedzujú degradácii človeka, vyslobodzujú ho z väzenia fanatických a teroristických doktrín. Nefalšovaný náboženský postoj zabraňuje človeku nárokovať si súdiť Boha a obviňovať ho, že dopúšťa biedu bez toho, aby zakúšal súcit so svojimi stvoreniami.

Druhá časť encykliky analyzuje aj vzťah lásky a spravodlivosti.

Od 19. storočia bola proti charitatívnej činnosti Cirkvi vznášaná námietka, ktorú rozvinulo marxistické učenie. Chudobní, vraj nepotrebujú ani tak charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť. Charitatívne diela sú pre bohatých spôsobom, ako sa vyhnúť zavedeniu spravodlivosti a upokojiť si svedomie. Je potrebné vytvoriť spravodlivý poriadok, v ktorom by všetci dostávali svoj podiel svetských dobier a tak by nepotrebovali charitatívne diela. V tejto argumentácii je síce časť pravdy, ale aj veľa omylov. Je pravda, že základnou úlohou štátu je zachovávanie spravodlivosti a že cieľom spravodlivého spoločenského poriadku je zabezpečiť každému účasť na spoločných dobrách. Vždy to zdôrazňovala aj kresťanská náuka o štáte a sociálna náuka Cirkvi. Caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Tvrdenie, že spravodlivé štruktúry by spravili zbytočnými diela charitatívnej lásky, v sebe skrýva materialistické chápanie človeka: poveru, že človek vraj žije „len z chleba“ (Mt 4,4)

Pokiaľ ide o službu, ktorú títo ľudia robia pre trpiacich, je potrebná najmä ich profesionálna kompetencia. Keďže ľudia potrebujú vždy niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie, popri profesionálnej príprave je pre týchto pracovníkov nevyhnutná aj formácia srdca: je potrebné priviesť ich k stretnutiu sa s Bohom v Kristovi, ktoré prebudí v nich lásku a otvorí ich srdcia pre druhých, aby láska k blížnemu nebola pre nich prikázaním, daným zvonku, ale dôsledkom ich viery, ktorá sa stáva činnou skrz lásku.

V charitatívnej činnosti patrí primát modlitbe, ktorá ako „prostriedok vždy nového načerpania síl od Krista sa stáva celkom konkrétnou naliehavou potrebou. Kto sa modlí, nemrhá časom, aj keď sa zdá, že situácia je z každej stránky naliehavá a žiada sa iba konať. Zbožnosť nezoslabuje boj proti chudobe, či dokonca biede blížneho. Čas venovaný Bohu v modlitbe nielenže neškodí opravdivej účinnosti lásky k blížnemu, ale v skutočnosti je jej nevyčerpateľným zdrojom. (čl. 36)
 

Hlavné myšlienky encykliky stručne

Viera v Boha je základná výzva, ktorá stojí pred človekom a pred Cirkvou na začiatku tretieho kresťanského tisícročia. Benedikt XVI. si veľmi dobre uvedomuje v čom spočívajú problémy súčasného sveta. Úvaha o láske je úvahou o podstate kresťanstva.

Vo svete, ako je náš, v ktorom sa stále viac dostáva k slovu nevraživosť a dravosť; v dobe, v ktorej dochádza k zneužívaniu náboženstva až po nenávisť v mene Boha, nás nemôže ochrániť, ani zachrániť čistý rozum. Potrebujeme živého Boha, ktorý nás miloval až do konca. Potrebujeme sa osobne stretnúť s Bohom. Potrebujeme, aby sa stal našim spoločníkom. Ako je to možné v našej neraz dramatickej každodennosti?

Druhá časť encykliky Benedikta XVI. dáva konkrétnu odpoveď na túto otázku. Je to možné, ak do dejín človeka dovolíme vstúpiť Láske s veľkým L. Ak vždy tajomný Boh bude môcť žiť uprostred ľudí, ktorých stvoril z lásky a pre lásku, ktorých od vekov miloval a miluje, a do prirodzenosti ktorých vpísal zákon a túžbu po láske, prejavujúci sa v rozličných formách.

Láska je základné slovo človeka. Je úlohou Cirkvi očistiť jeho význam a vrátiť mu pôvodný lesk a krásu, aby láska opätovne osvecovala náš život a bola majákom na našej ceste.
Dodať láske pôvodný lesk znamená vrátiť sa k jej koreňom, k Bohu.
Svätý Otec chce encyklikou upevniť našu vieru v Lásku, ktorou je Boh.
Viera v lásku je totiž najsilnejší prvok premeny človeka.
Chodníkom k vrcholu šťastia.
Encyklika Boh je láska je odpoveďou na potrebu a túžbu človeka po kráse.

Encyklika je vyjadrením pravdy o Bohu – pravdy o človeku – a pravdy o láske.

Končím citáciou z knihy Jána Pavla II. Zlatníkov obchod: „Nejestvuje nič, čomu by na povrchu ľudského života patrilo viac priestoru ako láske a nejestvuje nič, čo by bolo tak málo známe a tajomné, ako je láska. Odlišnosť medzi tým, čo sa nachádza na povrchu a tým, čo je tajomstvo lásky, to je prameň drámy. Toto je jedna z najväčších drám ľudského bytia“.