Obrátili ste sa na jezuitov o spoluprácu k úvahe o budúcnsoti Cirkvi. Ja som okolo 30 rokov pracoval v Kanade, na ktorú som ešte nezabudol. Posielam Vám niekoľko myšlienok na spomenutú tému, lebo som o tom kedysi mal prednášku. To je iba pár myšlienok, ktoré musíte sám spracovať.

1. Nik nemôže byť prorokom ohľadom budúcnosti. Predsa zo štúdia minulosti môžeme vyvodiť náznaky pre budúcnosť. P. Ježiš predpovedal koniec sveta a svoj druhý príchod. Nevieme, kedy sa to stane. Nemôžeme sami budúcnosť Cirkvi naplánovať, to je v Božích rukách.

2. Budeme hovoriť o kat. Cirkvi, ale to sa vzťahuje aj na iné náboženské spoločnosti.

3. Človek a Cirkev sa aj v minulosti dívali do budúcnosti, ale budúcnosť väčšinou trpne prijímali. Teraz sa to zmenilo. Človek plánuje seba i prostredie, je "faber sui ipsius", vytvára nové potreby a plánuje prostriedky ich uskutočniť. Plánuje seba i svet: po stránke genetickej, psychologickej, hospodárskej. Teda je v určitom zmysle "futurolog".

4. Ak sa svet mení, musí sa meniť aj vzťah Cirkvi k jej vlastnej budúcnosti. V minolosti nemohla plánovať budúcnosť, lebo svet ani história jej nedávali na to príležitosť. Ak je človek futurológ a Cirkev prežíva dejiny, preto musí nastať pre ňu nová dejinná epocha, musí existovať aj futurológia v náuke Cirkvi, i keď len v počiatkoch. Cirkev nemôže trpne prijímať svoju budúcnosť, musí mať podiel na novej dejinnosti sveta.

5. Od C. sa žiada, aby formulovala svoje posolstvo s ohľadom na skúsenosti dnešného človeka. Katolík je presvedčený, že kresť. viera v budúcnosti nestratí svoju identitu a kontinuitu s minulosťou. To jej sľúbil jej Zakladateľ, ktorý je vždy s ňou.

6. V okt. 1996 Sv. otec provedal, že teraz je možné uznať, že teória evolucie je viac ako hypotéza". Tu by sa mohlo niečo poedať o Teilhardovi de Chardin, ktorý sa zaujímal o vývoj ľudstva.

Konc. konštit. "O Cirkvi v súčasnom svete" č.39 hovorí o zavŕšeni sveta.

Je užitočné všimnúť si, ako sa dívajú nekatolíci na Cirkev. Luteránsky pastor Mark Chapman v Ecumenical Trends (1994) napísal: "Iba Rím má tradíciu, eklesiologickú a morálnu autoritu, aby zjednotil Cirkev. Nekatolici čakajú výrazné gesto od Rima".

Protestantský teológ Moltmann tvrdí: "Plne si uvedomujeme, že pápež je najväčšou prekážkou na ceste k ekumenizmu".

To uznáva aj sám J.P. II. V encyklike "Ut unum sint" žiada biskupov a teológov, aby mu pomáhali, ako sa má pápežov primát uskutočnovať. "Ako rímsky biskup viem veľmi dobre a potvrdil som to v tejto encyklike, že plné viditeľné spoločenstvo všetkých spoločenstiev... je naliehavou Kristovou túžbou. Som presvedčený, že mám v tomto smere mimoriadnu zodpovednosť, keď zisťujem ekumenickú túžbu... a počúvam mne určenú prosbu nájsť takú formu vykonávania a predsa sa otvoriť novej situácii... Nesmiernu úlohu, ktorú nemôžem odmietnuť, ja sám nemôžem splniť. Nemohlo by spoločenstvo, ktoré nás už teraz všetkých spoločne spája, i keď v nedonalej forme, podnietiť zodpovedných cirkevných činiteľov a ich teolóov, aby na túto tému nadviazali so mnou s trpezlivosťou bratský dialóg, pri ktorom by smesa vzájomne vypočuli bez neplodných polemík..." Veľa bude závisieť od toho, ako sa prakticky bude vykonávať pápežov primát...

Anglický historik Arnold Toynbee, ktorého volajú "ekumenický humanista" napísal 12. zväzkové dielo "A Study of History"; povedal, že budúcnosť náboženstva bude závisieť od toho, ako sa vyvinie vzťah medzi kresťanstvom a budhizmom. "Západná civilizácia prechádza krízou, ktorá sa začala reformáciou v 16. storočí. Zánik možno oddialiť len návratom ku katolicizmu. Ako mnohé civilizácie pred nami, aj naša civilizácia zanikne. Ale splní svoju historickú úlohu, ak jej zánik dá zrod novému rozpory preklenujúcemu náboženstvu".

Kard. Cassidy napísal: "Primát pápeža patrí do pokladu viery katolíckej Cirkvi. Preto ani v budúcnosti Cirkev sa ho nemôže vzdať. Ale je možné predstaviť si nové formy primátu v duchu "služby v láske", bez zdôrazňovania nároku na moc, aby s primátom mohli žiť iné cirkvi, z ktorých identity konfesie by sa nesmelo nič škrtať. Sám pápež onúkol ochotu bratsky diskutovať, ale bez" neplodnej polemiky.

John Panagopoulos, grécky pravoslávny oceňuje, že pápež vo svojej enc klike po prvý raz nenazýva odlúčenych bratov protestantmi, ale cirkvami. Stávajú sa veľké zmeny.

V Cirkvi budúcnosti sa bude viac vychádzať z "demokatického zmýšľania", ale demokracia nebude glorifikovaná. Cirkev bude "malé stádo". Ale to nie je dôvod, aby kresťania obmedzili svoju misinú činnosť, ktorá patrí k podstate Cirkvi. Konštantinovská epocha západnej Cirkvi je skončená a nemá budúcnosti. Cirkev v profánnej spoločnosti bude žiť len z vlastnej sily. Musi sa vzdať mocenských pozícií. Cirkevní hodnostári nebudú mať v C. zvláštne spoločenské postavenie. Laici budú považovaní za tých, čo tvoria Cirkev. Mnoho bude záviseť aj od toho, či a ako sa uskutoční kolegialita biskupov. Demokracia v Cirkvi by znamenala aj to, že by sa laici mali podieľať zodpovedne a aktíve na živote a rozhodovaniach Cirkvi. Ale na to treba vytvoriť ľudské predpoklady. "Matrikoví" laici na to nestačia.

V budúcnosti bude treba nájsť nový vzťah medzi individuálnym svedomím veriacich v rozhodovaní pre pravdu a mravnosť a medzi pravdou a mravnosťou, ktorú Cirkev vyhlasuje ako požiadavku vo svojom spoločenstve. To neznamená zmeniť základné princípy, ale Cirkev musí byť proti znásilňovaniu svedomia. Buda treba vytvoriť nové a lepšie formy, napr. ako riešiť konflikty medzi oficiálnym učením Cirkvi a osobným názorom teológov.

Návrhov je veľmi veľa. Bude sa treba nad nimi zamyslieť.