Každému kresťanovi či západnému kultúrnemu človeku je známa paradigma Jánovho evanjelia – „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8) – „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Ježiš, prototyp tohto prikázania, realizoval alebo poukazoval vo svojom živote na rôzne podoby lásky – milosrdenstvo, priateľstvo, odpúšťajúca láska, láska k deťom, k nepriateľom, rešpekt k ľudskej inakosti,...  Prostredníctvom udalostí či výrokov neobchádza ani krehkú podobu lásky manželskej. Známy príbeh v Káne Galilejskej dáva Ježišovou prítomnosťou manželstvu požehnanie, ale tiež poukazuje na potrebu pomoci tejto krásnej, no zraniteľnej ceste ľudského šťastia, sebarealizácie a poslania.
 

Literárne nazretie

Hoci mnohoraké variácie lásky sú témou v poézii večnou a vyhľadávanou, láske manželskej, paradoxne, je len zriedka prestreté v pohostinnom dome múz. Aj v slovenskej literatúre sa s ňou len máloktorý pán hrdo poprechádza po korze estétov – zo súčasných azda len Ľubomír Feldek, Milan Rúfus, Michal Chuda či Ján Zambor. Medzivojnová poetka Maša Haľamová (1908 – 1995), jedna z prvých žien v slovenskej literatúre, venovala vo svojich troch útlych zbierkach (ktoré jej však postačili na získanie trvalého príbytku na literárnom nebi): Dar (1928), Červený mak (1932), Smrť tvoju žijem (1966) veľký priestor láske, ktorá od podôb dievčenskej zamilovanosti cez manželstvo až po bolestné vyrovnávanie sa so stratou najbližšieho človeka ponúka v podstate do lyrickej podoby zakliaty osobný príbeh poetky a jej manžela MUDr. Jozefa Pullmana, s ktorým prežila život v zajatí vysokohorskej prírody a tatranských sanatórií, kde jej manžel pôsobil ako lekár. Poetka sa naučila od hôr mlčaniu, preto aj jej básne pôsobia minimalisticky, bez pátosu, dohotovene, príbehy šifruje do obrazov, za ktorými však vytvára emocionálne bohatý medziriadkový priestor. V konfrontácii pôsobia inšpiratívne dve básne, ktoré delí horizont niekoľkých desaťročí - mladej, do života vstupujúcej dievčiny a zrelej, skúsenosťou obohatenej ženy – manželky:

 

Láska (Dar, 1928)

Napísať literami hviezd
len slovo v oblohy oko!
Napísať mocne, vysoko,
aby ho nikto nemohol zniesť.

Aby večne bolo čisté,
nepadlo v priepasti blata –
napísať literou zlata
v diaľavy, výšky striebristé:

Milujem!

 

Večerná pieseň (Smrť tvoju žijem, 1966)

Láskaná nehou teplých slov,
čo z nehy prešli v šepot tlmený,
hladkám ti vlasy.

V striebra kov
ich svetlo lampy
večer pozmení.

Len svetlo lampy?
I roky menili
počernú kader
v ľahký srieň.

Búrlivé roky.
Nad nami, v nás,
prelietli ako svetlo a tieň.

Mier v nás je vzácny.
V srdci i gestách.
Sadol nám na pery.

Prijímam z tvojich rúk
s pohárom života
i čašu dôvery.

 

Prvá báseň predstavuje sen mladého dievčaťa – dominujú v nej významovo široké, ale neosobné idealizačné metafory: „hviezdy, obloha, výška, diaľka, večnosť, drahé kovy“; a poetizmy: „litery, diaľavy,“ neosobný infinitív; ktoré ostro kontrastujú s veršom so záporným významom: (aby) „nepadlo v priepasti blata“ - na ktorý autorka upozornila aj zlomom rytmického pohybu, keď pravidelnú jambickú štruktúru obmenila v predchádzajúcom verši trochejom („Aby večne bolo čisté“). Harmóniu básne má docieliť aj pravidelný rovnakoslabičný verš a obkročný rým. Máme pred sebou dokonalý ideál, ale čitateľ sa neubráni akejsi strnulosti, vyprázdnenosti.

Druhá báseň oproti tomu už graficky vyznieva neharmonicky – strofa ani počet slabík vo verši nie sú pravidelné, autorka výrazne verš uvoľňuje. Na rozdiel od neosobného infinitívu („napísať“) rozpráva báseň príbeh dvoch ľudí (ja – ty), vízia ustupuje skúsenosti, v obraznosti dominujú civilné výrazy: „šepot, vlasy, svetlo lampy, večer, kader, srieň, srdce, gesto, ruky“. Hoci aj tu poetka pracuje s kontrastom, zároveň ho axiologicky ruší jeho juxtapozičným umiestnením v jednom verši za sebou – „nad nami, v nás“; „svetlo a tieň“. Gradácia a exklamácia prvej básne („Milujem!“) mizne, tu sa drobí v stíšenej podobe („teplé slová, šepot tlmený“) na sériu drobných životných momentov (večerný rozhovor manželov, hladenie vlasov). Ideálom nie je „večná čistota“, ale v skúsenosti „búrlivých rokov“, v ktorých sa nielen obrazne mení „počerná kader/ v ľahký srieň“ sa hodnotou manželov stáva „mier“ a „dôvera“. Hoci autorkin lyrický subjekt zostupuje v porovnaní s prvým textom z hory parnasistických ideálov, čitateľovi je báseň bližšia, umelecký výraz je obsažnejší.

Čo sa udialo v mimotextovej, látkovej skutočnosti medzi týmito dvomi textami? Čím sa žitý život môže stať reálnejším ideálom ako ten platonický, vysnívaný? Teológia, psychológia či umenie stále nanovo hľadajú tajomstvo ľudského života, aj jeho špecifickej formy – manželskej lásky.
 

Teologické nazretie

Ježišova prítomnosť na svadbe v Káne Galilejskej ukazuje nielen na hodnotu manželstva, ale i jeho krehkosť: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3), hovorí Ježišovi Mária. A Ježiš nezostáva ľahostajným, dáva manželom radu: „Naplňte nádoby vodou!“ (Jn 2, 7). Ľudský podiel ochoty potom mení milosťou na to najlepšie víno. Už apoštoli sv. Peter a Pavol dávajú manželom rady – plnenie si povinností jeden voči druhému, spoločne trávený čas (1 Kor 7, 3 – 5), vzájomná podriadenosť, láska, úcta, odpútanosť od rodičov (Ef 5, 21 – 33; Kol 3, 18 – 19), čistý, tichý a pokojný duch manželiek, úcta manželov voči manželkám (1 Pt 3, 1 – 7). Na ich rady potom nadväzuje magistérium Cirkvi, ktoré otázkam manželstva opätovne venuje priestor. Určite nie je zanedbateľné, že práve v období silnej antropologizácie, sekularizácie a diferenciácie spoločnosti, keď súčasný človek hľadá transcendenciu viac v osobnej skúsenosti ako cez zjavené pravdy, citlivo reagujú na tieto novodobé matrice vnímania skutočnosti ako hlavy Cirkvi aj poslední pápeži. Viac reflektujú inštitúciu manželstva, ktorá má stále výrazné a akceptované miesto aj v sekulárnej spoločnosti. V poslednej pápežskej encyklike napríklad čítame o „úsilí dať ľudskou láskou praktickú odpoveď na Božiu lásku“ (/1/, s. 1). Priekopníckymi sa v tejto oblasti stali práce Jána Pavla II. – apoštolská exhortácia Familiaris consortio (O úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete,1981), v ktorom Sv. otec pozitívne reflektuje napríklad „väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, povznesenie dôstojnosti ženy, zodpovedné plodenie detí a ich výchovu“ (/3/, s. 3), a jeho apoštolský list rodinám Gratissimam sane (1994). V línii našej témy môžeme vnímať aj prvú encykliku Benedikta XVI. Deus caritas est (O kresťanskej láske, 2005). Obohatil súčasný pápež tému manželskej lásky o inovatívny pohľad? Osobne vnímam v tomto texte dva nové momenty:

1. väčšia orientácia na manželskú lásku, ktorú chápe pápež ako samostatný fenomén, teda nielen ako súčasť rodiny, ako to vyznieva napr. v textoch Jána Pavla II. Benedikt XVI. naopak dáva manželskej láske prvenstvo spomedzi iných foriem lásky, teda aj spomedzi lásky rodičovskej či charitatívnej. Píše: „Na prvom mieste pripomíname širokú významovú rozmanitosť slova láska: hovorí sa o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu. V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky“ (/1/, s. 2).

2. dynamické vnímanie vzťahu erosu a agapé v manželstve. Od apoštolských čias je kresťan zvyknutý vnímať lásku cez dokumenty Cirkvi väčšinou ako prikázanie. Vyššie spomenuté listy sv. Petra a Pavla hovoria o úlohách, ktoré si manželstvo vyžaduje, zahŕňa povinnosti manžela a manželky voči sebe navzájom. Hoci je v tejto vzájomnosti implicitne vyjadrená reciprocita – v úlohe manžela je napríklad zahrnutý prísľub pre ženu, že bude obdarovaná, milovaná a uctievaná; biblia i cirkevné spisy sa vyhýbajú explicitnému vyjadreniu tejto reciprocity, sústreďujú sa viac na optiku povinností. Túto optiku uplatňuje napríklad aj Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris consortio: „Rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a sebaobety. Od všetkých a od každého jednotlivo vyžaduje pohotovú a veľkodušnú vôľu, ochotnú odpúšťať, znášať, zľutovať sa, zhodnúť sa a zmieriť“ (/3/, s. 11). U Benedikta XVI. vnímame väčšiu citlivosť pre vyjadrenie rovnováhy medzi prijímaním - eros a dávaním - agapé (pápež hovorí o „privlastňujúcej a darujúcej láske (amor concupiscentiae – amor benevolentiae)“. Z hľadiska našej témy vidíme ako najpodstatnejšiu nasledujúcu stať: „Vo filozofickej i v teologickej diskusii boli tieto výrazy radikalizované až do tej miery, že ich označovali za protikladné: ako typická pre kresťanstvo bola predstavovaná zostupujúca, nezištná láska - agapé; a naopak, za typickú pre nekresťanskú kultúru, predovšetkým grécku, bola označovaná vystupujúca láska, túžobná a žiadostivá - eros. Ak by sme takéto stavanie do protikladu priviedli do extrémnych dôsledkov, kresťanstvo by bolo vo svojej podstate odtrhnuté od základných životných vzťahov ľudskej existencie a vytváralo by samostatný svet, možno obdivuhodný, ale zásadne vytrhnutý z komplexu ľudskej existencie. V skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe – i keď v rozličných dimenziách – nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinácia veľkým prísľubom lásky, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar“ (/1/, s. 4).

Slová Benedikta XVI. citlivo pomenúvajú dynamickú povahu sveta i ľudského života, ktorú odhalili už starí grécki filozofi – deň súzvučí s nocou, cesta s cieľom, život so smrťou, prijímanie s dávaním. Len cez vnímanie a rešpektovanie vyváženej harmónie protikladov dospieva človek k zrelosti a pocitu šťastia.
 

Psychologické nazretie

V tejto línii vnímania vzniklo aj viacero cenných kníh z oblasti psychológie založených na pozorovaní konkrétnych ľudských situácií. Mnohí znalci ľudskej duše z iného pohľadu dopĺňajú ontologické a etické učenie Cirkvi o fenomenologický pohľad založený na ľudskej skúsenosti. Aj preto oceňujem otvorenosť Jána Pavla II., ktorý v apoštolskom liste rodinám Gratissimam sane túto spoluprácu teológie a psychológie odporúča: „Skúsenosť učí, že ľudská láska, prirodzene zameraná na otcovstvo a materstvo, je občas postihnutá hlbokou krízou a je vážne ohrozená. V takýchto prípadoch sa treba obrátiť na služby, ktoré ponúkajú manželské a rodinné poradne, prostredníctvom ktorých možno využiť pomoc špeciálne pripravených psychológov a psychoterapeutov“ (/4/, s. 6). Ja osobne som pred rokom prijala sviatosť manželstva. Štúdium odbornej literatúry ma obohatilo o viaceré pohľady, niektoré si zvlášť cením. Pochopila som, že naším životom nehýbe iba dobrá vôľa, ktorú najčastejšie vyžaduje biblia (snaha obetovať sa, darovať sa,...), psychológia odhalila, že dôležitým faktorom sú aj iné medziľudské vzťahy, ktoré nás formujú a hlboko ovplyvňujú, hlavne rodinné konštelácie (vzorce správania, zranenia,...), ako i naše podvedomie, v ktorom bez nášho vedomia pôsobí naša minulosť, ale i očakávania a životné výzvy. Viacerí kresťanskí psychológovia dokumentujú príkladmi, keď i pri najlepšej snahe riadiť sa bibliou sa mnohí manželia bez vedomého pričinenia dostávajú do vážnych kríz. Naopak, pochopením niektorých osobnostných čŕt a im zodpovedajúcich „vzorcov správania“ môžeme ľahšie prijať seba i človeka, s ktorým zdieľame náš život. Paul Tournier /8/ napríklad hovorí o vzájomnom napätí medzi „silnými a slabými“, ktorých si sformuje takmer každý vzťah, pričom každý jedinec vo vzťahu používa „svoje“ manipulačné, pre druhého zraňujúce stratégie. Práve vedomé posilňovanie asertivity slabého a krehkosti silného a ich vzájomný dialóg môžu pozície oboch manželov postupne vyrovnávať a harmonizovať. James Redfield /6/ v tejto súvislosti hovorí o štyroch manipulačných drámach, ktorými nevedome získavame energiu od iných. V uvedenom poradí prvá dráma využíva svoju agresívnu silu, druhá je viac aktívna, pričom posledná stratégia čerpá z „odovzdanej“ pasivity: zastrašovač, pýtajúci sa, rezervovaný a dráma „ľutuj ma“. Redfield je presvedčený, že tieto stratégie sa v nás vytvárajú cez vplyv našich rodičov – ak sa napríklad rodič správa rezervovane, vychová dieťa, ktoré uplatňuje drámu pýtajúceho sa, a naopak. Zastrašované dieťa je väčšinou rovnako agresívne voči svojim deťom,... Pochopením, ktorú drámu v skutočnosti hráme, môžeme eliminovať jej silné nevedomé pôsobenie v našom živote. Harmonizácia vzťahov v manželstve má mimoriadnu úlohu, pretože človek je v tomto najintímnejšom pute najkrehkejší a najzraniteľnejší.

Aj z tohto dôvodu sa napríklad nemecký, v súčasnej Európe zvlášť uznávaný psychológ Bert Hellinger, venuje špeciálne rodinným vzťahom a ich konšteláciám. Hellinger, inšpirovaný Freudom, štúdiom skupinovej dynamiky, telesne orientovanej psychoterapie, transakčnej analýzy a Heideggerovej filozofie vychádza hlavne z presvedčenia, že tajomstvom harmonickej osobnosti a každého vzťahu je rovnováha medzi dávaním a prijímaním: „Najkrajšia cesta k čistému svedomiu je spokojnosť, ktorá plynie z bohatého dávania a prijímania. Takáto výmena je srdcom partnerských vzťahov... Egoistická snaha oslobodiť sa od potrieb je v zásade nepriateľská voči partnerským vzťahom. Ten, kto chce iba dávať, sa snaží udržať si ilúziu vlastnej nadradenosti, odmieta dary života a popiera dobré vlastnosti druhých. Ľudia obyčajne skoro prestanú chcieť niečo od tých, ktorí odmietajú prijímať a začnú sa im vyhýbať. Preto sú chronickí pomocníci často osamelí a zatrpknutí“ ( /9/, s. 28 – 29). To je podľa Hellingera všeobecne platný vzorec, ktorý sa realizuje tak v spoločenských, priateľských, rodičovských či manželských vzťahoch, hoci v každom vzťahu môže mať dosahovanie tejto rovnováhy svoje špecifiká. Napríklad vo vzťahu rodičov a detí ide o dlhodobú realizáciu, keď dieťa od rodiča prijíma a rodič dáva a až keď dieťa vyrastie, dosiahne sa rovnováha, keď samo bude nezištne obdarúvať svoje deti. Zvlášť citlivo hľadá Hellinger špecifiká manželskej lásky. Sumarizujúco možno hovoriť o nasledujúcich:

1. obetovanie a transformácia našich vzťahov k rodičom: „Chlapec sa môže stať mužom a dať svoju lásku k žene, až keď sa stane nezávislým na matke. Dievča sa môže stať ženou a dať svoju lásku mužovi, až keď sa stane nezávislou na otcovi“ (/9/, s. 47). Hellinger upozorňuje, že toto oslobodzovanie sa musí začať už v detstve, keď sa má chlapec spod matkinho vplyvu postupne dostávať pod vplyv otca a stotožňovať sa s jeho rolou, dievča nemá byť konkurentkou matky vo vzťahu k otcovi, ale sa má dostať do sféry matkinho vplyvu. Ak sa tak nestane, často dospelí muži či ženy striedajú partnerov s túžbou po večnom ženstve alebo mužstve.

2. zdôraznenie životodarnej povahy sexuálnej túžby v manželstve: „Vzťah medzi mužom a ženou vyžaduje, aby muž chcel ženu ako ženu a aby žena chcela muža ako muža. Ich vzťah sa nikdy naplno nevyvinie, pokiaľ chce jeden druhého z iných dôvodov“ (bohatstvo, postavenie, náboženstvo, náhrada rodičovskej starostlivosti,...) (/9/, s. 52).

3. rovnocennosť partnerov sa realizuje rovnováhou medzi dávaním a prijímaním. Túto rovnováhu Hellinger špecifikuje z viacerých hľadísk: zdôrazňuje, že vzťah sa buduje iba pozitívnym, nie negatívnym dávaním; rovnováha nie je nikdy statická, autor ju pripodobňuje k chôdzi – je založená na striedavom dávaní a prijímaní – niekedy sme nútení viac dávať, inokedy prijímať. Dôležité však je, aby manželia toto vzájomné dávanie a prijímanie vnímali ako rovnovážne: „Či sú role partnerov vyvážené, spoznáme podľa toho, ako sú partneri spokojní, nie podľa toho, čo hovoria alebo čomu chcú veriť“ (/9/, s. 57).

4. „predčasné odpustenie znemožňuje konštruktívny dialóg, lebo iba odďaľuje konflikt a necháva riešenie dôsledkov na ostatných členov rodiny... Kedykoľvek nevinné obete trpia, hoci majú možnosť sa brániť, prichádzajú ďalšie nevinné obete a ďalší vinní mučitelia“ (/9/, s. 34). Častokrát Hellinger ukazuje, že povrchné riešenie rodinných problémov má hlbokosiahajúci dopad na neskoršie správanie sa detí. Ako príklad uvádza, že jedna z účastníčok jeho seminára verejne pokorovala svojho manžela a prehlasovala pred ostatnými, že má milenca. Nikto nechápal, čo sa deje, dokonca sa manžel jej správaniu ani vôbec nebránil. Neskôr sa z jej rozprávania ukázalo, že ešte ako dieťa trávila leto s matkou a súrodencami na dedine, kým jej otec v tom čase žil v meste s milenkou. Otec s milenkou občas rodinu na dedine navštevovali a matka detí ich bez výčitky a úslužne obsluhovala. Tajne a v neprítomnosti otca však zúrila. Deti si jej hnev všimli. Jej dcéra sa neskôr mstila za otcovo správanie voči matke tým, že pokorovala a zraňovala vlastného manžela. Hellinger sa domnieva, že matka mala reagovať na správanie otca primerane – spravodlivým hnevom. Vyriešili by tým svoju situáciu a deti by v podvedomí neboli nútené ju riešiť za nich.

5. v rodinnom vzťahu sú dôležité čas i funkcia členov rodiny. Tak má láska rodičov vždy prioritu pred láskou rodičov k deťom: „Láska rodičov k deťom by mala byť pokračovaním ich vzájomnej lásky. Je to tak preto, lebo ich láska tu bola skôr... Keď rodičia dovolia, aby sa ich láska k deťom stala dôležitejšou než ich vzájomná láska, potom je poriadok lásky narušený a rodina sa môže stať disfunkčnou“ (/9/, s. 71). Hellinger tiež z pozorovaní zisťuje, že je prospešnejšie, keď vedúcu úlohu má v rodine muž a žena a deti ho nasledujú: „Pri inscenácii rodinných konštelácií často vidíme, že všetci členovia rodiny sa cítia lepšie, keď sa ťažisko rodiny prenesie do sféry muža“ – žena i deti majú pocit bezpečia (/9/, s. 59). Priznáva, že v mnohých rodinách však z dôvodu mužovej ľahostajnosti, neschopnosti či choroby musí túto úlohu na seba vziať žena.

Hellingerove tvrdenia vznikajú z pozorovania života a hoci ich autor ponúka ako istý pohľad na harmonický vzťah, zostáva na úrovni fenomenológie: „Snažím sa vyhnúť definíciám. Nehovoríme tu o teóriách, ktoré sú pravdivé alebo mylné. Snažím sa popísať obtiažnu situáciu takým spôsobom, aby som pomohol ľuďom, ktorí to potrebujú. O nič iné mi nejde... To, čo popisujem, nie je absolútne „pravdivé“. Je to fenomenologický popis určitej dynamiky, ktorú pozorujem pri svojej práci s manželskými pármi a rodinami“ (/9/, s. 50).
 

Na záver

V encyklike Benedikta XVI. i v Hellingerovom výskume nachádzame spoločný pohľad na manželskú lásku. Okrem zdôraznenia jej krásy vnímame aj jej krehkosť a potrebu harmonizovať jej dve oporné krídla – dávanie a prijímanie, eros a agapé. Keď sa vrátime k Haľamovej básni, nachádzame v nej toto tajomstvo vyjadrené poetickou formou – v obrazných gestách partnerov: žena prijíma nehu mužových slov, dar života i mužovu dôveru, dáva mu svoju nehu hladením vlasov, zotrvaním pri ňom i v podvečer života, keď stráca on svoju mužnú silu. To je jej krehké tajomstvo v búrkach života, pokorne prijíma svetlá a tiene ako líce i rub jednej mince.

Tri odlišné pohľady napriek svojej odlišnej optike môžu byť obohatením. Prelína sa v nich skúsenosť hlboko osobná, zašifrovaná do krehkej básne, skúsenosť väčšieho spoločenstva ľudí, ktorí hľadajú harmóniu vzťahu s pomocou psychológa, i skúsenosť vekov, ktorá od biblických čias hľadá jednotiace axiómy veľkej kultúry i ľudstva. Napriek odlišnému jazyku sa v mnohom tieto pohľady prelínajú a dopĺňajú. Sú svedectvom, že správne prijímaná inakosť môže byť obohatením. To platí nielen pre manželské spolužitie dvoch blízkych ľudí, ale môže sa stať základnou matricou aj nášho pohľadu na svet ako taký.

 

LITERATÚRA: